Zo spomienok na slnečný juh Španielska

Uplynulo už niekoľko dní od nášho návratu zo slnkom rozpálenej Malagy. Boli naplnené množstvom povinností a tak až teraz prišiel čas na to, aby som sa s vami podelila o zážitky a pocity z ďalekých ciest.
Stredná odborná škola v Hnúšti už po druhýkrát vycestovala do Španielska v rámci projektu Leonardo Da Vinci, ktorý je súčasťou Programu celoživotného vzdelávania. Tieto projekty sú financované z prostriedkov EÚ. Program Leonardo je orientovaný na odborné vzdelávanie a osem našich žiakov vďaka nemu absolvovalo zahraničnú stáž v rôznych typoch španielskych podnikov a organizácii. Spoluprácu s konkrétnymi prijímajúcimi organizáciami nám sprostredkovala organizácia EKIP EUROPA. S ňou sme mali už predchádzajúcu pozitívnu skúsenosť. Náročnosť tohto projektu spočívala vo fakte , že bol pripravený pre štyri študijné a učebné odbory: obchod a podnikanie, opatrovateľka, stolár a mechanik opravár. Bolo treba pripraviť štyri úplne odlišné pracovné programy a vyhľadať zamestnávateľov z odlišných odvetví. Všetko sa podarilo a tak sme dostali príležitosť prežiť 30 neopakovateľných dní ďaleko od domova.

Dievčatá z odboru obchod a podnikanie pracovali v butikoch TAGORE SURF, ktoré ponúkajú značkový tovar (obuv, oblečenie, doplnky) pre mladých ľudí, športovcov. Butiky sa nachádzajú v centre mesta a cenové relácie nie sú pre našinca. Napriek tomu majú svojich stálych zákazníkov a v obchodoch je celkom rušno. Okrem kamenných obchodov prevádzkujú aj internetový obchod. Pracovná doba : 10,30 - 13,30 a 17,30 - 20,30. Pre nás nezvyčajné, pre Španielov bežné. Veď komu by sa chcelo v obedňajších horúčavách nakupovať. Aj turistom vyhovujú večerné nákupy. Popoludnie tu patrí oddychu – sieste.
Majiteľkou obchodov je mladá žena Ana. Ide o rodinný podnik, v ktorom jej pomáhajú António (otec) a Mary Vi (mama). Srdeční a ochotní, zákazníci sa k nim vracajú s radosťou a spokojnosťou. Dalo sa to vytušiť z familiárneho správania mnohých z nich. V prvých dňoch si Lucka a Timka mysleli, že sú to rodinní príslušníci.

A ako zapadli do prostredia opatrovateľky? Nad očakávanie. Ich stáž pokladám z hľadiska pracovných i cestovných nárokov za najťažšiu. Pracovali v Centro Residencial ( Domov dôchodcov) v mestečku Benalmadena, cca 20 km od Malagy. Každé ráno museli zavčasu vstávať, ísť MHD na veľkú vlakovú stanicu odkiaľ cestovali do Benalmadeny. Z vlakovej stanice ešte pol hodiny pešo šlapali do obrovského kopca, pretože Centro ležalo na konci mesta, na opačnú stranu od mora. Každý deň tak cestovaním stávali 3 hodiny. Ani raz sa nesťažovali. Pracovali od deviatej do tretej. V tomto štátnom domove bolo okolo 120 rezidentov v pokročilom veku. Mnohí z nich boli imobilní alebo postihnutí demenciou. Dievčatá mali svoje tútorky a spolu s nimi robili všetky bežné práce, ktorí personál v takomto zariadení robí: od výmeny posteľného prádla a úpravy postelí, cez osobnú hygienu rezidentov, ich obliekanie, podávanie stravy až po trávenie voľného času s nimi v salóne. Ľudke aj Dominike sa páčilo chodiť s rezidentmi na fyzické a mentálne cvičenia. Centro malo na tieto aktivity vynikajúco vybavené priestory. Musím sa priznať, že som mala slzy v očiach, keď na záver pani riaditeľka Isabel Moreno odovzdávala dievčatám certifikáty a niekoľkonásobne prízvukovala ich vynikajúcu profesijnú prípravu i ako bravúrne zvládli záťažové situácie, ktoré práca so starými a chorými ľuďmi prináša.

V úplne inom prostredí pracovali chlapci. Mechanici, Dominik a Peťo, stážovali v autoservisoch. S ich zručnosťami obaja majstri vyslovili vysokú mieru spokojnosti. Dokázali zvládnuť všetky pracovné úlohy, ktoré im zadali. Pri komunikácii si pomáhali rukami i nohami, ale vymeniť opotrebované súčiastky, nastaviť diagnostické zariadenie či diagnostikovať poruchu dokázali bez najmenších problémov. Ich tútori sa veľmi zaujímali o spôsob ich štúdia, koľko majú v učebnom odbore odborného výcviku a podobne. Skonštatovali, že sú zručnejší ako španielski študenti praktikanti. Opäť som prežila pocit hrdosti: na našu školu, na prácu mojich kolegov, i na malé mesto Hnúšťa, ktoré je pre nich len bodkou na mape, ale už vedia , kde dá bodka leží ( niektorí nevedeli ani kde leží Slovensko).

Posledných pár viet dnešného príspevku chcem venovať chlapcom z učebného odboru stolár. Ich pracoviskom bola carpintería, alebo po slovensky  stolárska dielňa Pracovali na zákazkách. Zhotovovali rôzne skrine, police, zásuvky, ... podľa želania zákazníkov. Potom chodili so svojimi tútormi montovať nábytkové zostavy do súkromných bytov a domov v meste. Práca bola náročná, ale zaujímavá. Chlapci skonštatovali, že tempo práce je pomalšie ako v našich firmách, ale to už patrí k španielskemu koloritu.

A čo všetko sme prežili, keď sme nepracovali? O tom už nabudúce...

Za obsah tohto príspevku zodpovedá výlučne jeho autor.
Ing. Jana Paučová