V Hnúšti sa narodili, žili a umierali tieto významné osobnosti

Ján Francisci ( pseud. Rimavský, Slavoľub, Vratislav ), narodil sa 1.6.1822 v Hnúšti. Bol politik, spisovateľ, redaktor, prekladateľ, úradník. Umrel v Martine 7.3.1905. Francisci ako nadšený štúrovec po odstránení svojho učiteľa z katedry viedol prešporských študentov do Levoče a stal ich predsedom v spolku Jednota. Podobne sa prejavil aj v revolúcii v meruôsmom roku, keď ako kapitán a jeden z „troch Sokolov“(Francisci, Daxner, Bakulíni) bol žalárovaný a odsúdený na smrť. V roku 1861 založil Pešťbudínske vedomosti, prvý slovenský politický časopis a začas bol jeho zodpovedným redaktorom. V tomže roku ho vidíme pod martinskými lipami ako predsedu národného zhromaždenia a spoluosnovateľa Memoranda národa slovenského. Vo veľkej miere sa zaslúžil o Maticu slovenskú a stal sa jej čestným predsedom a čestným občanom Martina. Ťažisko jeho činnosti však bolo v politickom a publicistickom pôsobení. V literatúre bol známy ako Janko Rimavský a jeho báseň Mojim vrstovníkom na pamiatku bola prvá tlačená báseň v strednej slovenčine. Vynikal aj ako zberateľ rozprávok a v roku 1845 vydal v Levoči zbierku povestí. V Martine založil edíciu národného zábavníka a zaslúžil sa o divadelné ochotníctvo.

Matej Hrebenda ( pseudonym Hačavský ) narodil sa 10.3.1796 v Rimavskej Píle. Bol ľudový spisovateľ a kolportér. Umrel 16.3.1880 v Hnúšti-Hačave. V mladosti pôsobil ako mendík, neskôr ako hlásnik a od roku 1829 žil v Hačave, kde pôsobil ako kolportér slovenských a českých kníh. Bol autorom príležitostných a gratulačných veršov. Zbieral ľudové piesne, zážitky z ciest opísal vo Vlastnom životopise. Udržiaval kontakty najmä s Gašparom F. Belopotockým a hoci sám slepý iných prebúdzal svetlom vzdelanosti k horlivosti za veci národné. Svojou kolportážou ovplyvnil kultúrny život na Slovensku v období národného obrodenia.

Štefan Tóbik, PhDr., CSc. narodil sa v Hnúšti 7.2.1909. Bol jazykovedec, vysokoškolský profesor, publicista. Študoval na FF UK v Bratislave a na univerzite v Grazi. Pôsobil ako profesor, neskôr riaditeľ Obchodnej akadémie v Košiciach, na katedre slovenského jazyka a literatúry FF UPJŠ v Prešove, neskôr ako dekan. Umrel 2.9.1969 v Hnúšti, pochovaný je v Prešove. V jazykovednom výskume sa zameral na štúdium slovenských nárečí a na dejiny slovenského jazyka. Pozornosť venoval otázkam jazykovej výchovy, odbornej terminológie a na vývin spisovného jazyka, osobitne monograficky spracoval tému Kollárov a Šafárikov jazyk ( 1966 ).

Štefan Pasiar, PhDr., narodil sa v Hnúšti 20.7.1913. Bol vysokoškolský pedagóg, osvetový a knižničný pracovník, historik knižníc, osvety, výchovy a vzdelávania dospelých. Umrel 11.4.1986 v Bratislave, pochovaný je v Hnúšti. Bol horlivým organizátorom kultúry, ako ochotník, režisér, prednášateľ a publicista. Vydal knižne Dejiny slovenských ľudových knižníc a podieľal sa na tvorbe Encyklopédie Slovenska – Pedagogickej encyklopédie Slovenska. Aktívne spolupracoval s Maticou slovenskou, venoval sa amatérskemu divadelníctvu, bol zakladateľom miestnej knižnice. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. Viedol katedru knihovníctva a vedeckých informácií.

Ján Bodnár sa narodil v Hnúšti-Likieri 18. 10. 1924. Po štúdiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave pracoval na katedre filozofie, neskôr v Ústave filozofie a sociológie SAV ako vedúci pracovník oddelenia historického materializmu. Od roku 1968 bol členom a korešpondentom Slovenskej akadémie vied. Hlavnou vedeckou oblasťou bola anglosaská filozofia. Analýzam svetonázorových princípov venoval viaceré monografie (o Russelovi, Whitheadovi, neorealizme, pragmatizme ). Prispel k výskumu slovenského filozofického dedičstva štúdiou o hlasizme.

Ján Paľo sa narodil 1.8.1924 v Hnúšti. Umeleckú generáciu, do ktorej patril, nazvali teoretici umenia Generáciou druhej sv. vojny. Bol osnovateľom umeleckého spolku Majerník a pričinil sa o založenie Vysokej školy výtvarných umení. Ako akademický maliar zanechal viac ako trinásť desiatok obrazov. Po roku 1957 žil v Banskej Bystrici a bol riaditeľom Oblastnej galérie. Ján Paľo sa porátal so životom posvojom a čestne. Preklenul kus našej doby, premeral jej pomery i zmeny a našiel čosi, čo pretrvá – hodnoty jednoducho jestvujúceho, pulzujúceho a pokračujúceho života, prekračujúceho čas jedného žitia.

Ján Korček, spisovateľ, evan. kaplán. Narodil sa 5.6.1763 v Turč. Štiavničke, umrel 12.4.1819 v Hnúšti. V rokoch 1785-1819 farár v Hnúšti, generálny event. senior. Bol členom Učenej spoločnosti malohontskej, prispieval básňami a rozpravami do zborníka Solennia. Vydal kázne a nábož.- histor. príspevky z dejín Malohontu.

Peter Kellner ( vl. menom Peter Pavol Kellner, pseud. Dobroslav, Záboj Hostinský ) narodil sa 6.1.1823 vo Veľkej Polome. Bol básnik, dramatik, historik, redaktor Slovenských národných novín, člen Tatrína, prvý propagátor zrušenia poddanstva, revolucionár v meruôsmom a merudeviatom roku. Patril medzi najaktívnejších členov študentských spolkov a Štúrových spolupracovníkov. Pracoval v redakcii Slovenských národných novín a orla tatranského, ktorý viedol i v čase zaneprázdnenia Ľudovíta Štúra činnosťou v Uhorskom sneme. Bol človekom širokého rozhľadu a záujmov. Písal vlastenecké a reflexívne básne, v ktorých sa snažil vystihnúť národnú špecifickosť v alegorických polohách zobraziť súveké pomery (najmä v básni Silvestrova noc). Pôsobil v Hnúšti. Umrel 10.8.1873. Pochovaný je v Rimavskej Sobote

Matej Holko, historik. Narodil sa 30.3.1719 v Tisovci, umrel 28.10.1785 v Nižnom Skálniku. Bol kultúrnym pracovníkom, organizátorom. Pôsobil ako evanjelickej kňaz v Kobeliarove, Hnúšti a Nižnom Skálniku. Venoval sa kultúrnej histórii (latinsky písané katalógy uhorských literátov, slovenských kníh, uhorských škôl a evanjelických farárov), ktoré ostali v rukopise. Zostavil prvú zbierku slovenských ľudových piesní a v roku 1767 sa pokúsil založiť učenú spoločnosť v Malohonte.

Samuel Čerňanský, narodil sa v Hnúšti 12.9.1759. Bol básnik, spisovateľ, biskup, vedátor. Po smrti Jána Chrastinu v roku 1779 bol korektorom slovenských kníh v bratislavskej tlačiarni. Zaujímal sa o zemepis, fyziku a astronómiu. Zhotovoval mapy a do kalendára Juraja Palkoviča na rok 1807 zhotovil astronomické hodiny. Bol autorom mnohých duchovných piesní, ako súčasti evanjelického Zborníka. Prekladal nemeckého básnika Gellera. O rozvoj slovenskej prózy sa pričinil spracovaním jeho najznámejšieho diela Pamätné príhody grófa Beňovského. Bol autorom piesní v Tranovského kancionáli, osvetovým pracovníkom, spoluzakladateľom Ústavu česko-slovenskej reči a literatúry pri lýceu v Bratislave. Umrel v Bátovciach (okres Levice) 12.2.1809.

Miloslav Francisci, MUDr., narodil sa 30. 4. 1854 v Debrecíne, umrel 29.1.1926 v Clevelande. Bol lekárom a skladateľom, synom Janka Francisciho. Študoval na Gymnáziu v Revúcej, Bratislave a Šoprone. Po absolvovaní medecíny vo Viedni odišiel do USA. Založil a viedol spevokol Kriváň. Harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal trávnice. Zložil prvé slovenské operety: Bohatieri veselej družiny, Astra, V cigánskom tábore, Ženská bula. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Jeho tvorba pomáhala udržiavať národné povedomie medzi americkými Slovákmi. Všetky diela boli predvedené v USA a na Slovensku, v Bratislave 1925, v Leviciach 1932 a v Ilave 1935.

Pavol Király, JUDr., narodil sa 8. 11. 1913 v Hnúšti – Likieri. Ako najmladší z ôsmich súrodencov nastúpil do sveta školských povinností ešte pred dovŕšením 6 roku. V rokoch 1919 – 1923 navštevoval Súkromnú ľudovú a učňovskú školu Rimamuránsko-Šalgotarjánskej železolejárskej účastinnej spoločnosti v Likieri – Kolónii. Po skončení pokračoval v Štúdiu v Štátnom reálnom gymnáziu v Rimavskej Sobote a ďalej na Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, ktorú ukončil v roku 1935. Stal sa tak najmladším právnikom vo vtedajšom Československu. Súdnu prax začal v Levoči, potom v Banskej Bystrici, Žiline, Trenčíne. Od roku 1948 prednášal na Právnickej fakulte UK v Bratislave, neskôr bol námestníkom krajského prokurátora v Bratislave. Od roku 1970 bol ministrom spravodlivosti.

Belo Cajchan, narodil sa 10.9. 1905 v Martine, umrel 10.11. 1991 v Hnúšti. Slovenský divadelný ochotník, zanietený športovec, dlhoročný predseda Matice slovenskej v Hnúšti. Občianskym povolaním bol bankový úradník. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch, v ktorých vytvoril vyše päťdesiatky divadelných postáv.

Michal Bosý, (pseudonym Bohuslav Križák), narodil sa 9. 1. 1780 v Hnúšti a umrel 24. 2. 1847 v Rimavskom Brezove. Bol básnikom, náboženským spisovateľom a prekladateľom Shakespearea. Študoval na Univerzite v Jene. Ako evanjelický farár a kaplán pôsobil na viacerých miestach, napr. Pondelku, Tisovci, Aradáči v Rumunsku, Békešskej Čabe, Poľnom Berinčoku, Vyšnej Pokoradzi, v Rimavskom Brezove, kde aj umrel. Vynikal širokými encyklopedickými vedomosťami a filozofickým vzdelaním. Orientoval sa na botaniku a mineralógiu. Písal časomerné sylabické a prízvučné básne. Pre jeho časomerný epos protimaďarského zamerania Orech vlašský, nemohla vyjsť Nitra v roku 1843. Prispieval do Slovenského pozorníka a Slovenských pohľadov. Preložil napr. dielo Dvaja veronskí páni.

Ján Čerňanský, narodil sa 4. 4. 1709 v Rajci a umrel v roku 1776 v Dolnej Strehovej. Pochádzal z meštianskej rodiny, bol básnikom a bibliofilom. Študoval teológiu v Wittembergu a v Lipsku, kde bol korektorom slovenských kníh v Breitkopfovej tlačiarni. Od roku 1740 bol rektorom školy v Súľove, potom evanjelický farár v Paludzi, Hybiach a v rokoch 1857-1860 pôsobil v Hnúšti. Od študentských čias zbieral staré knihy a rukopisy. Písal verše a duchovné piesne. Korektorskou činnosťou sa zaslúžil o rozkvet slovenskej študentskej a exulantskej literatúry v Nemecku. Je autorom veršovanej didaktickej skladby k výročiu zemetrasenia v Lisabone.

Ľudovít Bortel, narodil sa 24. 8. 1914 v Hnúšti. Po absolvovaní štúdia na evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave pôsobil ako kaplán a farár na Horehroní. Aktívne sa zapojil do organizovania protifašistického boja a SNP. Po oslobodení pracoval v rôznych štátnych orgánoch: zástupca povereníka pre veci cirkevné, predseda KNV v Banskej Bystrici, splnomocnenec pre Slovensko na ministerstve výkupu, námestník ministra vnútorného obchodu ČSSR, generálny tajomník Vládneho výboru pre cestovný ruch, 1946-1960 poslanec SNR.

Ivan Bortel, syn Ľudovíta, narodil sa 15. 9. 1943 v Hornej Lehote. Absolvent Fakulty strojného inžinierstva na ČVUT v Prahe. Venoval sa športu, najmä horolezectvu. Bol členom oddielu TJ Slávia Bratislava a členom reprezentačného družstva ČSSR, pokladaný za najnadanejšieho čs. horolezca. Jeho výstup cestou Rubáš severnou stenou Grandes Jorasses bol prvovýstupom a najvýznamnejším výkonom roka 1968 v Alpách. Ako účastník čs. expedície v Peru, zahynul nešťastnou náhodou pri príprave prvovýstupu južnou stenou na Nevado Huandoy 15. 5. 1970.

Ján Miklo, PhDr., doc.,CSc. narodil sa 12. 11 1911 v Hnúšti-Polome. Učiteľ, pedagóg, účastník SNP. Učiteľský ústav absolvoval v Prešove, VŠ pedagogickú v Bratislave. V rokoch 1935 – 1945 pôsobil ako učiteľ ľudových a meštianskych škôl v Lukovištiach a v Hnúšti, neskôr ako školský inšpektor v Rimavskej Sobote a Liptovskom Mikuláši, od roku 1954 pracoval ako vedúci pracovník Ústavu pre ďalšie vzdelávanie učiteľov v Bratislave potom viedol skupinu teórie vyučovania v 1.-5. roč. ZDŠ vo Výskumnom ústave pedagogickom. Autor monografie Dedinské národné školy s menším počtom tried a iné.

Gregor Paulíny, narodil sa 5. 3. 1768 v Hnúšti-Hačave, umrel 28. 1. 1840 v Poltári. Bol osvietenským vzdelancom, učiteľom. Učil na cirkevných školách v Brádne, Klenovci, Rimavskom Brezove, kde bol u neho mendíkom Matej Hrebenda a v Poltári. Literárne bol činný v kruhu malohontských vzdelancov, v rukopise ostali jeho odpisy zaujímavých beletristických a anekdotických prác, poviedok a legiend. Bol členom Učenej spoločnosti Malohontskej od roku 1792.

Daniel Bocko, narodil sa 31.12.1751 v Demänovej. Umrel 22.4.1806 v Sarvaši. Po získaní základného vzdelania v Demänovej bol krajčírskym učňom v Hnúšti do roku 1768. Potom študoval v Ožďanoch, Kežmarku, Bratislave a teológiu v Jene. Neskôr, ako evanjelický kazateľ, pôsobil v Sarvaši ako dekan Békešsko-banátskeho seniorátu sa zaslúžil o rozvoj slovenských škôl. Inicioval nižšie evanjelické gymnázium v Poľnom Berinčoku, kde sa používal tzv. Bockovský učebný plán. Jeho šlabikár vyšiel vo viacerých vydaniach a používal sa ešte aj v 60. rokoch 19. storočia.

Koloman Štefko, narodil sa 10.1.1912 v Hnúšti, umrel 2.5.1979 v Bratislave. Bol cirkevným hodnostárom, redaktorom, veľprepoštom a riaditeľom Spolku Svätého Vojtecha v Trnave. Študoval na bohosloveckej fakulte v Bratislave, zaslúžil sa o zavedenie slovenskej reči do liturgie. Je autorom úvah a článkov publikovaných v Katolíckych novinách. Bol redaktor náboženských publikácií (Kalendár Pútnik svätovojtešský).

Bernard Mišečka, narodil sa v roku 1894 v Hnúšti, zomrel v roku 1964. Bol učiteľ a kňaz. Študoval na lýceu v Kežmarku a v evanjelickom kolégiu v Prešove. Po vzniku ČSR pokračoval v Štúdiu na FF KU v Prahe. Ako učiteľ psychológie, logiky, sociológie, filológie a histórie pôsobil na Gymnáziu v Rimavskej Sobote. Venoval sa aj literárnej činnosti, básne s rôznou tematikou uverejňoval v novinách Gemer-Malohonst, často pod pseudonymami Filantrop Tisovský. Väčšina z nich však zostala v rukopise.

Peter Kubínsky (aj Kubíni, Kubínyi), narodil sa 12. 3. 1765 v Hnúšti a umrel 24. 9. 1835 v Hnúšti. Bol publicista, historik. Študoval v Levoči, Kežmarku. Pôsobil ako dozorca reformovanej evanjelickej cirkvi v Malohonte. Začas bol riaditeľom Malohontskej učenej spoločnosti a podpredseda Rožňavskej železiarskej spoločnosti. U neho bola verejná knižnica. Bol autorom článkov z histórie, numizmatiky a archeológie, ako aj genealógie vlastného rodu z Vyšného Kubína. Bol majiteľom vysokej pece, železiarskeho hámru v Hnúšti. Bol kráľovským radcom.

Karol Stuchlý, narodil sa v Detvianskej Hute, zomrel 8.8.1970 v Hnúšti. Bol energetickým a hospodárskym pracovníkom. Pôsobil vo vedúcich funkciách mnohých elektrární. Považuje sa za priekopníka elektrifikácie Slovenska. Bol spoluzakladateľom elektrárenských spoločnosti a závodov, bol prvým zamestnancom a zároveň aj prvým riaditeľom Západoslovenských elektrární. Napísal štúdiu s touto problematikou.

Eduard Kováč, narodil sa v Hnúšti – Brádne 12.1.1873. Umrel 17.11.1939 v New Yorku. Bol krajanským kultúrnym pracovníkom, podnikateľom. Vyučil sa za stolára a rezbára v Pešť-Budíne. Od roku 1898 bol majiteľom umelecko-stolárskej dielne na nábytok vo Zvolene. Usadil sa v New Yorku, kde vlastnil hotel Tatra. Potom bol zástupcom novín Slovák v Amerike, zakladateľ Slovenskej štátnej banky v Uniontowne. Po roku 1919 zakladateľ americko-slovenskej stolárskej spoločnosti Turčan v Martine. V New Yorku podporoval činnosť krajanských spolkov. Zakladateľ prvého zboru Slovenskej ligy v Amerike.

Vojtech Ihriský, narodil sa 7.12.1899 v Krásne nad Kysucou, zomrel 11.6.1988 v Bratislave. Študoval na Gymnáziu v Levoči a na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. V rokoch 1921 – 1926 študoval v Prahe na Umeleckej priemyselnej škole a Akadémii výtvarných umení. Bol žiakom ateliéru Jána Štursu a bral hodiny maľby u prof. Maxa Švabinského. Stal sa vedúcou osobnosťou modernizujúceho sa slovenského sochárstva. Staral sa o jeho rozvoj a najmä realistické tradície. Je autorom pomníka Jána Francisciho v Hnúšti, ktorý bol odhalený v roku 1925.

Ondrej Bodovínus (Bodovíni, Bodó), narodil sa v 1636 v Bodiciach, zomrel 10.3.1708 v Štítniku. Bol cirkevným hodnostárom, príslušníkom starého turčianskeho zemianskeho rodu. Po štúdiách stal sa učiteľom, pôsobil v Hnúšti, Čerenčanoch, Rimavskej Bani a Brezne. V 1691 bol gemerským seniorom. Písal a zbieral náboženské piesne, ktoré do svojej zbierky zaradil jeho vnuk Matej Bodó.

Eva Kováčová, narodila sa 14. 7. 1951 v Rimavskej Sobote. Slovenská poetka. Vzdelanie získavala v Hnúšti, Rimavskej Sobote a Banskej Bystrici. V rokoch 1979-1981 pracovala vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v rokoch 1981-1983 bola redaktorkou denníka Pravda. Debutovala zbierkou básní „Striedavo oblačno“. Vo svojej tvorbe sa snaží spojiť minulosť s budúcnosťou. Venuje sa aj občianskej lyrike, opisuje vlastné zážitky, pocity svojej generácie, túžbu po láske a umení.

Karol Pádivý, narodil sa 10.9.1908 v Dolní Cerkvi a umrel 25.9.1965 v Trenčíne. Bol hudobný skladateľ a dirigent. Zaslúžil sa o rozvoj dychovej hudby na Slovensku, hlavne v povojnovom období. Založil a viedol malý sláčikový orchester a veľkú dychovú hudbu v závode Merina Trenčín. Bol spoluzakladateľ a iniciátor festivalov dychových orchestrov v Leviciach, Brezne a v Hnúšti.

Ján Valach, MUDr., narodil sa 29.9.1899 vo Vaľkove a zomrel 11.9.1980 v Rimavskej Sobote. Bol lekár, chirurg. Študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Lekárskej fakulte KU v Prahe. V rokoch 1924-1931 pôsobil v Hnúšti ako obvodný lekár. Neskôr na 1. chirurgickej klinike prof. MUDr. A. Jiráska v Prahe. V Roku 1939 zriadil nemocnicu v Hnúšti, po vyhlásení SNP v hodnosti kapitán bol jej riaditeľom a pod jeho vedením plnila úlohy povstaleckej nemocnice. Bol uznávaným odborníkom v brušnej chirurgii.

Ľudo Lašán, narodil sa 2.8.1909 v Ratkovej. Bol pedagóg, redaktor, publicista, básnik a kultúrno-osvetový pracovník. Študoval v Lučenci a na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, kde tiež prednášal históriu do roku 1960. V Hnúšti pôsobil ako učiteľ a neskôr sa stal riaditeľom Meštianskej školy v Ratkovej. Písal poéziu s tematikou rodného kraja.

Jozef Hrk, narodil sa 3.7.1848 v Hnúšti. Bol evanjelickým farárom, učiteľom, historikom a publicistom. Prednášal ako profesor teologickej akadémie v Prešove. Je autorom vyše 20 knižných prác a 400 štúdií a článkov v odborných časopisoch a novinách. V mladosti písal beletriu, fejtóny i humoristické črty. Prispieval do ročenky Prešovského kolégia. Zomrel 16.2.1910 v Bratislave.

Ondrej Klokoč, narodil sa 17.8.1911 v Hnúšti – Hačave a umrel 26.3.1975 v Bratislave. Bol slovenský politik, novinár, predseda SNR a jeden z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja v Malohonte. Počas SNP bol predsedom Revolučného národného výboru v Hnúšti, člen povstaleckej SNR. Pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach, ako šéfredaktor denníka Pravda a v rokoch 1968 – 1975 zastával funkciu predsedu SNR.

Gustáv Fáy, narodil sa 12.5.1814 v Hnúšti, umrel 26.4.1895 v Hnúšti. Bol župným hodnostárom a statkárom. Po štúdiách pôsobil v správe Gemersko-malohontskej stolice a župy. V rokoch 1845-1848 a 1867-1872 bol podžupanom a do roku 1891 županom. Bol spoluzakladateľom Rimamuránskej železiarkej únie, v rokoch 1869 – 1872 aj poslancom Uhorského snemu.

Ján Lovčáni (Lovcsányi, Lowcsáni) sa narodil v Hnúšti v roku 1678. Umrel v roku 1756 v Lešti. Od roku 1705 bol evanjelický farár v Tomášovciach a neskôr senior v Lešti. Pôsobil ako notár Novohradského bratstva. Autor kázní pri inštalácii superintendentov S. Michalidesa a J. Pilárika. Bol skladateľ cirkevných piesní, ktoré boli zaradené do Tranovského kancionála (napr. Divná věc se stala, Jezu milý v tuto chvíli).

Viliam Ujházy, MUDr., DrSc., narodil sa v Hnúšti-Likieri 18. 4. 1926. Uznávaný onkológ. Absolvoval Lekársku fakultu UK v Bratislave, pôsobil v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, v rokoch 1983-1991 jeho riaditeľ. Od 1984 roku bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu Neoplasma. Popísal mechanizmus účinku niektorých cytostatík a ich klinickej účinnosti.

Agáta Bartová, narodila sa 17. 6. 1956 v Hnúšti –Likieri. Umelecká fotografka. Po absolvovaní štúdia na Strednej škole umeleckého priemyslu v Košiciach, odbor úžitková fotografia, pracovala v Nemocnici v Rim. Sobote ako samostatná výtvarníčka oddelenia zdravotnej výchovy. Zaoberala sa rôznymi výtvarnými prejavmi ako členka Klubu neprofesionálnych fotografov v okrese. Od roku 1998 sa prezentuje fotografickou tvorbou na výstavách. V jej tvorbe prevláda kultivovaný pohľad na krajinu, vrátane mestskej krajiny, ale i portrét so silným vnútorným obsahom.

Akademický maliar ŠTEFAN BAZOVSKÝ

Narodil sa 16. mája 1929 v Hnúšti-Likieri. V r. 1949 začal študovať na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odbor figurálna maľba u profesora Jána Mudrocha. Po skončení odišiel do svojho rodiska v klamnej nádeji, že po vyriešení svojich dôležitých životných otázok sa vráti k tvorbe. Po krátkom čase nastúpil do služieb školstva ako profesor výtvarnej výchovy na ZDŠ a SVŠ v Rimavskej Sobote. Tu založil prvé oddelenie výtvarného odboru pri ľudovej škole umenia. Neskôr prednášal ako odborný asistent na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogického inštitútu v Banskej Bystrici. Potom sa opäť vrátil na svoje pôvodné pracovisko do Rimavskej Soboty. Každodenné povinnosti pedagóga pohltili jeho všetku tvorivú iniciatívu. Pedagogická činnosť, ktorá sa stala jeho takmer jediným spojením maliara s umením, priniesla svoje ovocie v podobe prípravy viacerých žiakov na profesiu výtvarných umelcov a výtvarníkov - pedagógov. Bol zakladajúcim členom Gemersko-malohontskej vlastivednej spoločnosti, kde pracoval ako člen a odborný konzultant umeleckej sekcie.

Jeho diela budú vystavené v spoločenskej sále MsKS pri príležitosti XII. ročníka Dní mesta Hnúšte, na ktoré vás 25. mája 2007 srdečne pozývame.
Martin Pliešovský, MsKS

Ján Valach

Umelec, dirigent, organista, pedagóg a skladateľ

Profesor Ján Valach

Narodil sa 22.9.1925 v Hnúšti ako syn lekára, ktorý bol v roku 1938 poverený zriadením nemocnice v Hnúšti – Likieri. Hudobné základy získal v detstve od matky. Nakoľko riaditeľský byt bol dosť veľký a zvukovo izolovaný, v rodine Valachovcov štyria súrodenci /Ján, Miroslav, Viera a Blahoslav/ mali dobré podmienky a možnosť rozvíjať svoje hudobné činnosti, postupom rokov aj za účasti rôznych iných študentov a dospelých. Bol to práve Ján, ktorý pre takto vzniknuté komorné a salónne ansámble skladal a upravoval potrebný repertoár. Hudobnú školu súrodenci navštevovali v neďalekom Tisovci, kde bol v tých časoch rozvinutý čulý kultúrny život. Tu vystupovali na rôznych koncertoch a v literárno-hudobných pásmach.

Pre hudobný vývoj Jána Valacha bol najvýznamnejším Walter Brachtel /vo Viedni erudovaný klavirista, čelista, huslista a teoretik/. Vďaka nemu získal J.V. formáciu, ktorá mu bola užitočná počas celej budúcnosti: pre organovú virtuozitu, štúdium opernej a symfonickej
literatúry, hru partitúr, pre prácu s vokálnymi a  inštrumentálnymi sólistami, so zbormi, pre komponovanie, improvizáciu ...

Po maturite v roku 1944 išiel študovať do Bratislavy súčasne medicínu, hru na organe a dirigovanie. Po úspešnom štúdiu v roku 1947 bol prijatý na prvú vysokú hudobnú školu v Prahe – Akadémiu múzických umení. Ako výnimočne nadaný študent študoval súčasne dva odbory /hru na organe a dirigovanie/, avšak musel prerušiť štúdium medicíny. Po ukončení vysokoškolského štúdia nastúpil v roku 1954 do bratislavskej opery SND ako korepetítor, neskôr asistent – dirigent a zbormajster. V rokoch 1954-1962 bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a externým pedagógom na VŠMU v Bratislave. V dirigentskej súťaži, organizovanej Ministerstvom kultúry sa v roku 1956 v slovenskom kole umiestnil na prvom mieste. V kompozičných súťažiach Slovenského hudobného fondu v tomto čase získal ceny za mužské zbory. Na organových koncertoch a v rozhlase premiéroval rad diel slovenských a zahraničných skladateľov. Uskutočnil tiež prvé organové výchovné koncerty, ktorých sa v priebehu viacerých cyklov zúčastnilo niekoľko tisíc študentov. S Ivanom Sokolom natočil prvú gramofónovú platňu na slovenských historických organoch.

Od roku 1962 bol umeleckým šéfom a šéfdirigentom opery Divadla J.G.Tajovského v Banskej Bystrici a tiež profesorom kompozičných predmetov na Konzervatóriu v Žiline. Zaslúžil sa tiež o vznik pobočky Zväzu skladateľov v Banskej Bystrici. V opere naštudoval rad väčších diel. Najvýznamnejšia bola Krútňava Eugena Suchoňa, ktorú sa mu podarilo premiérovať s pôvodným záverom a nie s prekomponovaným podľa direktív politického vedenia. V roku 1967 dostal menovanie ako sólista organovej hry v Symfonickom orchestri v Káhire a ako profesor na tamojšom novootvorenom konzervatóriu. V tomto istom roku dostal ponuku od riaditeľa Kráľovskej flámskej opery v Antwerpách predviesť nejaké „české „ moderné dielo. Ján Valach doporučil „slovenskú“ Krútňavu, ktorej premiéra sa uskutočnila 6. apríla 1968 a to s takým nečakaným úspechom, že J.V. dostal novú zmluvu pre ďalšie reprízy. Suchoňove diela boli zaradené aj do programov symfonických koncertov s Antwerpskou
filharmóniou. Pracovný pobyt Jána Valacha v Belgicku na trvalý
zmenila skutočnosť, že v roku 1971 mu v rodnej krajine štát
odobral všetok majetok a vyhlásili ho za emigranta. Ako dirigent
a koncertný organista vystupoval vo významných svetových hudobných strediskách ako Londýn, Paríž, Strassburg, Brusel, Viedeň, Salzburg, Rím, Zürich, Berlín, Hamburg, Moskva, New York, Boston, Cleveland, Los Angeles... Zároveň bol menovaný za profesora dirigovania na Kráľovskom konzervatóriu v Gente a pre hru na organ na Akadémii v Bruseli. Zasadal tiež v porotách medzinárodných organových súťaží, prednášal o hudobno-pedagogických problémoch a viedol semináre o českej a slovenskej hudbe. Venoval sa tiež natáčaniu pre rozhlasové stanice, televízne programy, LP platní, CD nosičov a MG kaziet. Popri koncertnej a dirigentskej činnosti skomponoval aj rad vlastných skladieb: Suita Valariána, Apokalypsa, Laken-organová báseň, Koncert pre organ, Elisabeth-kantáta, Missa St.Elisabeth, Ewige Insel-kantáta, Baladická trilógia pre organ De klepper/De klok- mystické oratórium, Jaarkrans pre organ a klávesové nástroje, Organová verzia C.Franckovej Symfónie d-mol, Mosaik aus B-a-c-h a iné.

Ján Valach je človek, ktorý prešiel rôznymi zložitými životnými situáciami. Slovenský kultúrny život dlhé roky ignoroval jeho činnosť
v zahraničí, nedoceňoval jeho záslužnú prácu za hranicami našej
vlasti, avšak napriek tomu svojou vytrvalosťou, húževnatosťou, láskou
k hudbe a vierou sa prepracoval k veľkosti človeka,
ktorý zasvätil svoj všestranný talent šíreniu umeleckých hodnôt géniou minulosti i súčasnosti. V súčasnej dobe Ján Valach žije v Belgicku, napriek tomu sa zaujíma o hudobný život a hudobné školstvo na Slovensku. Skoro po dvadsiatich rokoch
exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti v Bratislave. Prvé ceny na Celoslovenskej súťaži žiakov ZUŠ na Slovensku v predmete hudobná náuka „Hnúšťanský akord“, ktoré nesú jeho meno, sponzoruje od roku 1998.

Ján Valach – Organové turné Slovensko 2006

Organové turné vynikajúcej svetovej osobnosti – skladateľa, dirigenta, pedagóga, organistu, rodáka z Hnúšte prof. Jána Valacha (Antwerpy, Flámsko, Belgicko).

Program turné:

• Pondelok, 18. 9. 2006, 19.00, Veľký evanjelický kostol, Bratislava
• Štvrtok, 21. 9. 2006, 16.30 Rímsko-katolícky kostol sv. Barbory, Žilina
• Utorok, 26. 9. 2006, 19.00 Rímsko-katolícky kostol sv. Františka Xaverského, Banská Bystrica
• Sobota, 30. 9. 2006, 17.00, Evanjelický kostol Hnúšťa

Program koncertov

Bratislava, 18. 9. 2006 Veľký evanjelický kostol

1. Georg Schumann (1866-1952) Passacaglia B-A-C-H
2. César Franck (1822-1890): Fantázia C dur, originálna verzia
3. Joseph Rheinberger (1839-1901): Cantiléna
4. Henry Mulet (1878-1932): Tu es petra
5. Clément D´Hooghe (1899-1951): Tokáta
6. Ján Valach (1925): Mozaika z b-a-c-h
7. Ján Valach: Apokalypsa

Žilina, 21. 9. 2006 Rímsko-katolícky kostol sv. Barbory

1. Johann Sebastian Bach (1685-1750): Sinfonia
2. František X. Brixi (1732-1771): Allegro assai (3. Veta z Koncertu F dur)
   Organová verzia a Kadencia Ján Valach

3. César Franck (1822-1890): Piéce pour grand Orgue (z neznámych skladieb)
4. Joseph Rheinberger (1839-1901): Cantiléna
5. Jacques N. Lemmens (1823-1881): Fanfáry
6. Jacques N. Lemmens: Cantabile
7. Henry Mulet (1878-1932): Tu es petra
8. Ján Valach (1925): Elégia
9. Ján Valach: Apokalypsa

Banská Bystrica, 26. 9. 2006 Rímsko-katolícky kostol sv. Františka Xaverského

1. Johann Sebastian Bach (1685-1750): Sinfonia
2. César Franck (1822-1890): Allegro ma non troppo (3. Veta zo Symfónie d mol)
   Organová verzia Ján Valach

3. Joseph Rheinberger (1839-1901): Cantiléna
4. Henry Mulet (1878-1932): Tu es petra
5. Clément D´Hooghe (1899-1951): Tokáta
6. Ján Valach (1925): Mozaika z b-a-c-h
7. Ján Valach: Apokalypsa

Hnúšťa, 30. 9. 2006 Evanjelický kostol

1. Jacques N. Lemmens (1823-1881): Fanfáry – Cantabile – Finale
2. Jean-Baptiste Loeillet (1680-1730): Aria
3. Metthias Van den Gheym (1721-1785): Siciliana
4. Antonio Vivaldi (1678-1741) – Johann G. Walther (1684-1748): Koncert h-mol
   Allegro – Adagio – Allegro

5. Joseph Rheinberger (1839-1901): Romanca
6. Eugène Gigout (1844-1925): Tokáta
7. Ján Valach (1925): Suita Valeriana
   Sedunum (Sion) – Valeria – Katedrala – Sláva miest

MATÚŠOVE PAŠIE POD TAKTOVKOU PROF. VALACHA

Srdečne vás pozývame v stredu 28. marca 2007 o 18.00 hodine do Veľkého evanjelického kostola v Bratislave na Panenskej ulici, kde zaznie geniálne dielo Johana Sebastiana Bacha
MATÚŠOVE PAŠIE,
tentokrát umocnené umeleckým vedením a dirigovaním slávneho svetového dirigenta, rodáka a čestného občana mesta Hnúšte
PROFESORA JÁNA VALACHA.
Skvelí sólisti, renomovaný spevácky zbor a orchester sľubujú nevšedný umelecký zážitok.

Martin Pliešovský, kultúrny pracovník

Knižka A z tváre myseľ žiari...

Knižka A z tváre myseľ žiari... vznikla zo záujmu o umeleckú činnosť a tvorbu Jána Valacha – rodáka z Hnúšte, vynikajúceho umelca, dirigenta, organistu, pedagóga a skladateľa žijúceho v belgických Antwerpách, ktorého meno sa viaže k vedomostnej súťaži žiakov ZUŠ na Slovensku v predmete hudobná náuka „Hnúšťanský akord“, nakoľko je jej oficiálnym sponzorom už roky. Je človekom, ktorý prešiel rôznymi zložitými životnými situáciami. Slovenský kultúrny život dlhé roky ignoroval jeho činnosť v zahraničí, avšak on sa napriek tomu svojou vytrvalosťou a láskou k hudbe prepracoval k veľkosti človeka, ktorý zasvätil svoj všestranný talent šíreniu umeleckých hodnôt géniov minulosti i súčasnosti.

Knižka je Štátnym pedagogickým ústavom v Bratislave doporučená ako doplnkový knižný materiál pre žiakov umeleckých škôl, na hodinách hudobnej výchovy v ZŠ a osemročných gymnáziách, ale určená je pre všetkých milovníkov hudby bez rozdielu veku.

Počet strán: 87
Cena publikácie: 199,-

Objednávky: RZ pri ZUŠ Hnúšťa
Nábrežie Rimavy 457
981 01 H n ú š ť a
tel.: 047 / 542 22 07
mobil: 0905 / 280 493
e-mail: zus@hnusta.sk

Janko Francisci

významny predstaviteľ slovenského národného hnutia

"... vojak a básnik, spisovateľ a žurnalista, ale aj a možno najmä, organizátor ekonomického a politického života" - tak charakterizoval J. Francisciho stručně a výstižně V. Mináč.

Janko Francisci Rimavský /1822-1905/- nadšený bojovník za práva slovenského ľudu, národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej.

Narodil sa 1.júna 1822 v Hnúšti. Základnú školu vychodil vo svojej rodnej obci, neskôr študoval v Ožďanoch.

 V roku 1839 prišiel študovať na evanjelické lýceum v Bratislave. Na protest proti zákazu Štúrových prednášok odišiel so skupinou študentov študovať do Levoče, kde sa stal zástupcom profesora M.Hlaváčka na katedre reči a literatúry česko-slovanskej. V Levoči založil Jednotu mládeže slovenskej, ktorá združovala slovenských študentov všetkých evanjelických škôl v Uhorsku. Po vyštudovaní práva na ev. kolégiu v Prešove v rokoch 1845-47 pracoval ako úradník.

Počas študentských rokov sa prejavil ako talentovaný básnik a prozaik. Jeho báseň Svojím vrstovníkom na pamiatku, bola prvým samostatným výtlačkom v štúrovskej slovenčine. Neskôr vydal i historickú prózu Janko Podhorský. Bol tiež horlivým zberateľom slovenských ľudových povestí a ako jeden z prvých ich začal vydávať.

V revolúcii 1848-49 patril k najaktívnejším. Podieľal sa na príprave slovenských vlastencov v Liptovskom Mikuláši v máji 1848, na ktorom boli prijaté Žiadosti slovenského národa. Spolu s Š.M.Daxnerom a M.Bakulínym organizoval v gemerskej stolici založenie národnej gardy. Za svoju činnosť bol uväznený (pôvodne bol odsúdený na trest smrti). V januári 1849 ho z budapeštianskeho väzenia oslobodila Windischgrätzova armáda. Neskôr pôsobil ako kapitán, potom veliteľ celého slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po revolúcii pracoval v štátnych službách v Banskej Bystrici, Debrecíne a Budíne.

Významným spôsobom sa zaslúžil o rozvoj a úspechy slovenského národného hnutia v 60-tych rokoch. V marci 1861 sa stal vydavateľom a redaktorom Pešťbudínskych vedomostí. V júni toho istého roku predsedal zhromaždeniu slovenských vlastencov v Martine, ktoré prijalo známe Memorandum národa slovenského. Stál v čele prípravného výboru Matice slovenskej a na jej prvom zhromaždení bol zvolený doživotným čestným miestopredsedom. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 bol penzionovaný. Na začiatku 70. rokov sa aktívne účastnil polemiky proti tzv. Novej škole, ale postupne politické i novinárské činnosti zanechal. Vo verejnom a kultúrnom živote sa však angažoval ďalej. Prispel k rozvoju Martina, kde žil od roku 1872. Ako dlhodobý predseda martinského Knihtlačiarenského spolku sa zaslúžil hlavne o rozvoj vydavateľskej činnosti. Prekladal divadelné hry a napísal Vlastný životopis, v ňom venoval najväčšiu pozornosť revolučnému obdobiu 1848-49 a memorandovému hnutiu 60. rokov. Jeho dlhý a plodný život sa zavŕšil v Martine 7.marca 1905.

Vďační rodáci na námestí pred evanjelickým kostolom (dnes námestie Janka Francisciho odhalili v roku 1925 pomník (autor Vojtech Ihriský).

V roku 2005 pri príležitosti Dní mesta sme odhalili pamätný kameň v miestach, kde stál rodný dom Janka Francisciho Rimavského.

Matej Hrebenda

„S batôžkom kníh, palicou v ruke a najčastejšie oblečeného do rimavského kroja – tak ho stretávali ľudia pred vyše storočím na jeho potulkách nielen po rodnom kraji, ale i po iných stoliciach a roztrúsených dolnozemských osadách.

Poznali ho veľkí i malí vo väčších i celkom malých dedinách. Bol priateľom všetkých dobrých ľudí – Matej HREBENDA-HAČAVSKÝ.“

Chodil v temnotách a roznášal svetlo

Matej Hrebenda bol ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik a zberateľ národných piesní – jednoduchý človek, ktorý neveľmi dbal o svoju slávu a pocty. Prežil ťažký život, stíhalo ho jedno nešťastie za druhým, no napriek osudu pociťoval radosť a šťastie, keď mohol pomôcť svojmu národu.

Narodil sa 10. marca 1796 v Rimavskej Píle. Pretože jeho otec nemal trvalé zamestnanie, upadol do biedy a prestal sa starať o svoje deti. Ako desaťročnému mu zomrela matka. Od útleho detstva začal strácať zrak a v pätnástich rokoch už nemohol čítať a písať ani vo dne. Keďže nemohol chodiť do školy vzdelával sa sám. Zároveň si zarábal na skromné živobytie. Do 20. roku ako mendík, neskôr ako obecný hlásnik v Krokave a v Hačave, kde sa v roku 1829 usadil, prežil veľkú časť svojho života a napokon 16. marca 1880 naposledy vydýchol.

Ako úsvit lepších čias privítal Matej Hrebenda založenie Matice slovenskej a daroval jej rok po založení 16 zväzkov cenných kníh, neskôr ďalších 10 zväzkov a niekoľko kalendárov. Veľké nádeje vkladal do slovenského gymnázia v Revúcej. Venoval mu všetky svoje úspory a celú svoju knižnicu. Boli v nej knihy, ktoré vyšli na Slovensku a v Čechách v rokoch 1848-1870. Žiaľ tieto skvosty neposlúžili národnému cieľu, lebo po zatvorení gymnázia prepadli v prospech štátu.

Po celý život skladal príležitostné a gratulačné veršovačky - prvé ako trinásťročný. Neskôr zložil prvé verše a rýmované gratulácie k príležitostným jubileám. Jeho literárne prvotiny boli prijaté priaznivo, takže sa ešte s väčším zanietením pustil do prostonárodného veršovania. Jeho poézia plnila v svojom čase záslužné spoločenské poslanie. Napísal aj Vlastný životopis.

Do slovenskej histórie sa Matej Hrebenda zapísal najmä ako popredný rozširovateľ slovenských a českých kníh. Prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. V tých časoch mnohí pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec, za výsadu vzdelancov. Proti tomuto názoru, proti tejto zaostalosti viedol Matej Hrebenda svoj neúprosný boj. Na cestách zachraňoval pred skazou staré knihy, zasielal ich do škôl a spolkových inštitúcií, alebo ich donášal popredným vzdelancom. Takto mnoho kníh zachránil a významnou mierou sa pričinil o budovanie knižníc. Zároveň zbieral i ľudové piesne, ktoré sa dostali do zbierok Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Zapisoval ich jeho pomocník, ktorý ho od roku 1842 sprevádzal. Známe sú jeho suplikantské cesty, počas ktorých získal finančné prostriedky na stavbu škôl, kostolov, činnosť kultúrnych inštitúcií.

Roky, ktoré uplynuli od smrti Mateja Hrebendu, nezmenšili jeho význam. Vďačný národ nezabúda na svojho veľkého národovca. O jeho životných osudoch sa môžeme dočítať v románoch Vincenta Šikulu Mateja a Ľuda Zúbka. V službách Mateja Hrebendu (vyšiel aj pre nevidiacich). Pri príležitosti stého výročia smrti v roku 1980 Hrebendu vyhlásili za jubilanta UNESCO.

Uprostred Hačavy stojí dôstojný pamätník,ktorý pripomína, že:

„...tu pracoval pilný, pracoval pre národ, ku malým silám pridal veľkú lásku, mnohú námahu a vytrvalosť, pilnosť, a tak vykonal veľké úlohy...“

Matej Hrebenda - misionár slovenského národa

Hrebendu poznalo celé Slovensko, od J.Kollára, K.Kuzmányho, Š.Moysesa, Ľ.Štúra, J.M.Hurbana, Jána i Sama Chalupku, G.Fejérpatakyho, A.Sládkoviča – až po obyčajných dedinských ľudí. Bard Gemera nedbal na pocty a vďaku, on jednoducho chcel byť prospešný svojmu národu. Hovorieval: “nemám nič, nežiadam nič.“ Pritom viac videl vo svojej slepote, ako mnohí cez veľké okuliare.

Keď mu už nohy zoslabli, stal sa trafikantom. Predával tabak, sviečky a ocot. Ale aj tak tu ho roku1866 prepadol, zbil a okradol zlodej. V sobotu 13 marca 1880 slepý Matej Hrebenda pred dverami vlastného domu klesol na zem o o tri dni, 16. marca ako 84-ročný umrel...

V Matici slovenskej sú uložené jeho básne, piesne, vinše, listy, testament i Vlastný životopis z roku 1860-s posmrtnými doplnkami Daniela Z. Laučeka. Životopis vyšiel tlačou, s faksimile rukopisu v Osvete roku 1976. Domnievame sa, že vybrané časti z neho ešte viac priblížia prácu a životné osudy „tatranského Homéra“ a prvého slovenského kolportéra kníh Mateja Hrebendu.

VLASTNÝ ŽIVOTOPIS

Ja, Matej Hrebenda, narodený som roku Pána 1796 dňa 10. marca, ako o tom kniha života v okolí malohontskom v osade Píla svedčí. Môj otec Samuel Hrebenda bol toho času v tejto osade notárom. Moja matka menovala sa Alžbeta Lamoš. Rodená bola v Turčianskej stolici, v osade Lipovec. Na jar r. 1806 zomrela a od toho času som bol bez rodičovského opatrovania. Otec mal veľkú chybu, že v žiadnom povolaní nebol stály - ani v úrade, ani v remesle. Dožijúc sa vysokého veku 80 rokov, musel žiť z almužny, a preto ani svoje dietky nemohol vychovať. Moja matka mala s otcom tri dietky: staršieho brata Jozefa, mňa -stredného a Daniela najmladšieho. Toho najmladšieho si po smrti matky vzal do opatery tisovský mešťan Samuel Albini a jeho manželka Eleonóra, ale o rok na to zahynul pádom do vody.

Po smrti matky som sa živil ako mendík, najprv na píľanskej škole, potom dva roky na Hrlici v Gemeri, ale i v Rimavskom Brezove a. r. 1809 v Záturčí. Otec sa po roku 1809 po druhýkrát oženil a po troch rokoch z Liptova odišiel na Ploské do Gemerskej stolice za učiteľa. Tam ostal osem rokov. Ja som sa uňho a tiež v píľanskej škole zdržoval ako mendík. A tak i po smrti mojej matky najviac na Píle a na Hrlici som sa vychovával v škole, ale bohužiaľ nie tak ako by som žiadal. Chybu zraku som si so sebou priniesol už na svet - dala sa poznať v detinstve. Keď som sa ako päťročné dieťa hrával, slepým ma prezývali. V deviatom roku som už pri svetle nemohol čítať, v pätnástich ani vo dne. Ale čo mi bolo ukrátené na zraku, to mi bolo vynahradené na pamäti.

Knihy som čítal rád, keď so už sám nemohol, užil som si k tomu kde-koho. Pokiaľ som mohol chodiť sám, konal som cestu i na štvrtú piatu dedinu k takým ľuďom, ktorí mi ochotní boli z knižky predčítať. A tým dostávala moja pamäť bystrosti. Obzvlášť veršovstvom som sa asi od štrnásteho roku zaoberal. Prvé takéto verše som napísal r.1814. Môj otec ich na polhárku odpísal a každému dobrodincovi podal.

Roku 1816 – aby som z domu do domu žobrať nemusel - prijal som hlásnickú službu na Krokave a v nasledujúci rok na Hačave. Rok 1829 bol posledný v tejto mojej službe, lebo chyba môjho zraku sa tak zveličila, že som viac tejto služby nebol schopný. Roku 1825 som vstúpil do manželstva so Zuzanou Gabaj, dcérou krokavských pastierov. S mojou manželkou som žil šesť a pol roka. Že som sa hneď za mladi písmom zaoberal, začal som i knihy zhromažďovať. Z Krokavy som sa zase naspäť do Hačavy vrátil. Potom na začiatku augusta vybral som sa do Viedne navštíviť brata. Tohože roku 1826 - dňa 28. októbra - porodila mi manželka syna, ktorý pri krste svätom prijal meno Šimon Matej. 15 mája 1829 sa nám narodila dcéra, tá prijala meno Juliana. Keď sa v krajine rozmožila cholera, zachvátila i moju manželku a umorila ju 9.augusta 1831. Poldruha roka zostal som vdovcom. Potom som sa musel starať o druhú manželku. Našiel som ju v čiernej Lehote a menuje sa Anna Choljava. Sme síce obaja chybní a žobráci, ja slepý a moja manželka chromá na nohy, ale obaja tento deň šťastní a spokojní, lebo hoci nič nemáme ani nám nič nechybuje. Do roku 1834 býval som len na hospodách ale od roku 1833 som si chalúpku zbudoval. Od tohto času sa vždy Hačavy držím.

Syna som vychoval do dvanásteho roku. Chcel som ho do počtu učených ľudí zaradiť a všetko na to vynaložiť. On však chuti, alebo darov k tomu nemal a v r. 1838 ma opustil. Len pozdejšie po osemnástich rokoch, keď potreboval k ženbe rodný list, dal o sebe znať. Dcéru som vychoval a za tunajšieho obyvateľa vydal.

Knihy i potom, ako som nazhromaždené (počtom 58) v krokavskom ohni utratil, zase som zhromažďoval. Ale potom keď som videl, že po mojej smrti sa nemajú komu dosť a odpoly zadarmo sa odpredajú, zobral som ich a niektoré rozpredal. Pri mojom veršovstve a knihách som i s mnohými váženými ľuďmi do známosti prišiel. Roku 1838 vybral som sa druhý raz do Viedne k bratovi. Bolo to v máji. Na tejto ceste navštívil som i prešporské slovenské žiactvo. Na druhý deň ma uviedli do školy, do svojho spolku, kde mali svoje prednášky a čítali svoje práce.

Až do roku 1842 chodieval som sám, ale toho roku v jesennom čase som si musel opatriť vodcu, lebo trikrát som mal nešťastnými príhodami život utratiť. Moje obydlie je až posiaľ v Hačave pod Olympom, vrchom zvaným Ostrá, kde by som chcel mať aj hrob, ak ma tu bude hľadať smrť. Posiaľ som s lósom svojím spokojný. Budúcne - ktovie aký osud so mnou zahrávať si bude. Lež to je všetko v rukách božích...

Miroslav Valach

Historia a zivot Miroslava Valacha, fotografie, zivotopis, spomienky a ine.

SLÁVNI RODÁCI Z RODU VALACHOVCOV

Ing. Miroslav Valach, CSc. osemdesiat ročný

Dvanásteho septembra tohto roku sa dožíva 80-tich rokov Ing. Miroslav Valach, CSc., rodák z Hnúšte a maturant tisovského gymnázia z roku 1945. Po vyštudovaní Vysokého učenia technického (ČVUT) v Prahe obdržal titul Kandidáta vied Československej akadémie vied a umenia v roku 1957. Bol vedeckým pracovníkom vo Výskumnom ústave matematických strojov v Prahe, odkiaľ súčasne pôsobil ako hosťujúci profesor na vysokých školách. Bol žiakom a asistentom Doc. Antonína Svobodu, zakladateľa česko-slovenskej kybernetiky.
Ako asistent na ČVUT pôsobil Miroslav Valach v Prahe a v Podebradoch. Okrem toho prednášal na Vysokej škole ekonomickej v Prahe a Bratislave, na Vojenskej akadémii v Brne a na Univerzite v Košiciach. Po odchode do Spojených štátov amerických pracoval pre rôzne spoločnosti a nakoniec ako profesor na Georgia Institute of Technology v Atlante a na San José State University
v Kalifornii v odbore computer science, systems a artifical intelligence.
Uverejnil okolo 20 vedeckých prác a je uznávaný v histórii počítačov ako jeden zo svetových vedcov v odbore COMPUTER SCIENCE (veda o počítačoch – pozn. autora). U nás je známy viackrát vydanou knihou, preloženou do angličtiny: „Klír-Valach: Kybernetické modelovanie“.
V mene všetkých rodákov mi dovoľte, aby som i prostredníctvom Hnúšťanského hlasu mu pogratuloval ku krásnemu životnému jubileu a za veľkú mláku zaslal pozdrav so želaním pevného zdravia, rodinnej pohody a poďakovanie za reprezentáciu krajiny i rodného mestečka na poli vedeckom.

z listu prof. J. Valacha vybral a upravil
Martin Pliešovský, MsKS