Na stole nesmie chýbať veniec a imelo

Adventný veniec patrí k najstarším symbolom Vianoc v kresťanských rodinách. Poslednú zo štyroch sviec na adventnom venci zažali v nedeľu milióny kresťanov, ktorí tak naplnili svoju intenzívnu duchovnú prípravu na vianočné sviatky. Adventný veniec patrí popri vyzdobenom stromčeku, betleheme, tradičných ozdobách a svetle sviečok k najstarším symbolom Vianoc. Prvý takýto veniec uvil z halúzok ihličnatého stromu v roku 1860 duchovný Johan Wichlern z Hamburgu. Zavesil ho pod strop svojho domu, prizdobil 24 sviečkami a každý adventný deň až do Štedrého večera jednu zapálil. Neskôr sa počet sviečok prispôsobil počtu adventných nedieľ na štyri.

Oheň

Naopak, najmladším zvykom, ktorý sprevádza Vianoce a oslavy príchodu Nového roka, patria ohňostroje, odpaľovanie svetlíc, petárd, delobuchov a iných pyrotechnických výrobkov. Do Európy priviezli ohňostroje cestovatelia a námorníci v 18. storočí z Ázie. Najmä v Japonsku, Číne, Thajsku, Laose či Vietname patria pestrofarebné ohňostroje po stáročia k neodmysliteľnej súčasti aj tej najmenšej dedinskej slávnosti.
Kresťanský svet prevzal hru s ohňom, zapaľovanie svetlíc a žiarivých ohňostrojov na prelome 18. a 19. storočia v znamení hlbšieho obsahu Vianoc. Svetlo a žiara oznamujú svetu radostnú zvesť o narodení Ježiša Krista, príchod jasnej hviezdy, lúčov poznania, pravdy, viery, lásky a nádeje. Tento skrytý odkaz Ježišovho narodenia nesie v sebe aj to najmenšie svetielko kahančeka roznášané do kresťanských rodín hlásateľmi Dobrej noviny či svetlo prskavky zapálenej otcom rodiny na Štedrý večer na vyzdobenom vianočnom stromčeku.

Imelo

Imelo na štedrovečernom stole symbolizuje túžbu po šťastí pre celú rodinu. Na slávnostne prestretých štedrovečerných stoloch nebude chýbať v mnohých rodinách vetvička imela, ktorej sa od nepamäti pripisovala v ľudovom zvykosloví čarovná moc. Tradícia uctievania imela siaha do antiky. V gréckych bájach si bohyňa rastlinstva Persepona mohla zobrať vetvičku imela do podsvetia, aby jej cez zimu pripomínala krásu a životodarnú silu jej rastlinnej ríše. Keltskí kňazi, druidi, kosili imelo striebornými kosákmi a balili ho do bieleho plátna, podobne starogermánski duchovní ho zbierali zo stromov počas slávnostných a tajomných obradov. Legendy o čarovnej moci imela tiež prebrali Slovania. Jeho magickú moc posudzovali aj podľa toho, z akého stromu pochádza. Imelo z hlohu a jablone namočené do vína zaháňalo zlých duchov a strašidlá. Keď sa dalo dieťaťu pod vankúš, snívali sa mu krásne sny. Imelo z liesky znamenalo, že je nablízku poklad a prútikár, ktorý mal z neho konárik v tvare vidlice, mal zaručené šťastie pri hľadaní vody. Na Vianoce sa odporúčalo dievčatám pobozkať milého pod vetvičkou imela, aby láska vydržala po celý budúci rok. Na niektoré legendy sa zabudlo, no viera v čarovnú moc imela na vianočnom stole pretrvala stáročia. Takto prizdobený stôl symbolizuje totiž túžbu po šťastí, hojnosti, súdržnej rodine a zdraví pre všetkých jej členov. K jej naplneniu malo prispieť aj magické sviatočné imelo.

Zavíta k nám Mikuláš

Počas adventného obdobia nás čaká jeden sviatok, na ktorý sa tešia hlavne deti, a ktorý je dnes už bohužiaľ veľmi skomercializovaný – je to sviatok svätého Mikuláša, oslavovaný šiesteho decembra. Svätý Mikuláš pochádzal z Malej Ázie, dnešného Turecka. V deň, keď ho oslavujeme, dostávajú deti z mnohých krajín darčeky.

Kto to bol? Nejestvujú žiadne historické dokumenty, ktoré by dokazovali existenciu svätého Mikuláša, a taktiež sa nevie nič určité o jeho živote, pravdepodobne bol však biskupom v meste Myra v 4. storočí n.l. Bol uväznený počas prenasledovania kresťanov za vlády cisára Diokleciána, avšak nakoniec bol prepustený, keď sa vlády ujal Konštantín Veľký a zúčastnil sa cirkevného koncilu v Nikaji v roku 325 n.l.

Zázračný muž mal povesť štedrého a láskavého muža, a to napomohlo vzniku legendy o zázrakoch, ktoré vykonal pre chudobných a nešťastných. Hovorilo sa, že dal veno v zlate trom dievčatám, ktoré boli také chudobné, že by sa inak nemohli vydať a museli by si zarábať na živobytie prostitúciou. Taktiež vraj oživil tri deti, ktoré nejaký mäsiar zabil a naložil do suda. V stredoveku sa uctievanie svätého Mikuláša rozšírilo po celej Európe. Stal sa svätým patrónom Ruska a Grécka, bol tiež patrónom dobročinných bratstiev a spolkov, rovnako aj patrónom detí, námorníkov, nevydatých dievčat, obchodníkov i majiteľov záložní. Za svojho patróna ho považujú mestá Moskva i Fribourg vo Švajčiarsku. Po celej Európe mu boli zasvätené mnohé kostoly, jeden z nich stojí dodnes v Istanbule. Dal ho postaviť rímsky cisár Justinián I. v 6. storočí.

Sinterklaas a Santa Claus Mikulášove zázraky radi zobrazovali stredovekí umelci, inšpirovali sa nimi aj liturgické hry. Po príchode reformácie prestal byť Mikuláš uctievaný v západnej Európe, výnimkou sa stalo Holandsko, kde jeho legenda prežila v podobe tzv. Sinterkaasa, čo je holandský variant svätého Mikuláša. Z tejto tradície, ktorú so sebou Holanďania priniesli do Ameriky vznikol dnešný americký Santa Claus a legenda o milom starom mužovi, ktorý trestá zlé deti a dobrým nosí darčeky. V Európe sa počas storočí vytvoril obraz svätého Mikuláša ako milej figúry, ktorá deti obdarúva. Nemali by sme ale zabudnúť, že sviatok svätého Mikuláša nie je len dôvodom, aby sme naším deťom kupovali tony sladkostí, ale mali by sme si pripomenúť Mikuláša, ktorý sa darmi snažil pomáhať a spríjemňovať život ľuďom okolo seba. Pokúsme sa teda pozerať sa aj na advent cez duchovno a nie cez materiálno.

Niekoľko významných symbolov Veľkej Noci

VEĽKÝ TICHÝ TÝŽDEŇ
Kresťanom na celom svete otvorila šiesta pôstna nedeľa Palmarum (známa aj Kvetná alebo Pašiová), nazvaná podľa palmových ratolestí, ktorými v Jeruzaleme vítali prichádzajúceho Ježiša Krista, najznámejší týždeň v roku. Je známy viacerými názvami, latinským Hebdomada Sankta, Svätý alebo Veľký týždeň, je však nazývaný i Pašiový a u evanjelikov Tichý týždeň.

Kvetná nedeľa
Veľkonočný týždeň sa začínal na Kvetnú nedeľu svätením vŕbových prútikov – bahniatok. V kostole sa na Kvetnú nedeľu čítali pašie, state o utrpení Ježiša. Kvetná nedeľa pripomenula triumfálny príchod Ježiša Krista medzi vítajúce davy.
Kresťania sa podľa stíšenia v modlitbách a rozjímaní vo svojich domovoch i v kostoloch sústreďujú na kajúcne úkony, prosia o odpustenie hriechov, chodia na spovede, púte, konajú skutky milosrdenstva, zúčastňujú sa nočného bdenia, pašiových sprievodov i stále viac ožívajúcich pašiových predstavení. Zelené konáriky, ktoré na Kvetnú nedeľu posvätil kňaz, si ľudia dávali doma na obrazy alebo drevené hrady na povale, aby bol dom chránený pred bleskami. Pri búrke dávali konáriky do okna. Prúty sa používali pri vyháňaní dobytka, dávali ich do zeme pri orbe, bežnejšie bolo ich pálenie v peci pri búrke, aby blesk nezasiahol dom.
Očisťovacia a ozdravujúca moc počas Veľkého týždňa sa pripisovala vode, ohňu, dotyk s čerstvou zeleňou mal zabezpečiť silu a zdravie, vajce bolo symbolom znovuzrodenia, významná bola príprava a svätenie obradových jedál, mäso bolo symbolom hojnosti. Legendy tvrdili, že počas pašií bolo možné odhaliť poklady zakopané v zemi.
Podľa ľudovej tradície všetky dni v tomto týždni majú svoje mená a význam.

Modrý pondelok
Svoje meno odvodzuje od farby tmavobelasého rúcha, ktorým v minulosti prikrývali oltáre. Niektoré pramene uvádzajú odvodenie farby pondelka od začiatku Veľkého týždňa i od najželanejšej farby jarného neba.

Žltý utorok
Má svoje meno podľa farby po zime najvytúženejšieho jarného slniečka. Stretávame sa aj s názvom sivý utorok, pretože so svojou šedivosťou ostáva v porovnaní s inými dňami svätého týždňa najnenápadnejším.

Škaredá (Čierna) streda
O názov tohto dňa sa pričinil Judáš, ktorý za príslovečný Judášov groš zradil Ježiša. Predtým na neho škaredo zazeral. Škaredou stredou zvyknú ľudia omylom nazývať aj prvý pôstny deň.

Zelený štvrtok
Ježiš slávil so svojimi učeníkmi Poslednú večeru. Názov je podľa jednej verzie odvodený zo spomienky na sviežu zeleň pre Ježiša takej osudovej Getsemanskej záhrady. Najrozšírenejším symbolom tohto dňa je však ticho. Práve v tento deň mlčia na kostolných vežiach zvony, ktoré, ako hovorí ľudová tradícia, odlietajú do Ríma, aby sa vrátili po západe slnka až na Bielu sobotu. Namiesto zvonov sa používali rapkáče. Jedna z povier radí počas posledného zvonenia zvonov zaštrngať vo vrecku mincami, údajne to zabezpečí dostatok peňazí. Podľa tradície v tento deň sa majú jesť jedlá zelenej farby. Dobytok v maštali kedysi ľudia pošúchali vajcom, pokropili svätenou vodou a vyhnali von bodliakom alebo žihľavou, aby bol taký silný a tuhý ako tieto rastliny. Ľudia sa umývali v potokoch, aby boli zdraví a krásni po celý rok. Dievčatá mali byť po umývaní čerstvé ako lastovičky a nemali mať pehy na tvári. S vodou sa nemalo šetriť pri umývaní riadu, pri východe slnka sa mal poumývať všetok riad, ktorý sa používal, najmä pri práci s mliekom.

Veľký piatok
V kresťanskom svete jeden z najtrúchlivejších dní roka, pretože je to deň Ježišovej mučeníckej smrti na kríži. Pre mnohých veriacich rôznych náboženstiev je to deň prísneho, často úplného pôstu, tichého rozjímania a dobrovoľnej izolácie od hlučných zábav. Deň má strohý a meditatívny charakter. Pozostáva z bohoslužby slova, ktorej vyvrcholením je spev alebo čítanie pašií podľa evanjelistu Jána. Domov sa odchádza v tichu. Nesmelo sa kopať v zemi, „lebo pán Ježiš bol vtedy v hrobe“.
Dievčatá pod vŕbou vyslovovali želanie mať dobrého muža. Umývanie v potoku začalo skoro ráno, niektorí sa chceli zbaviť rán, iní verili, že budú po celý rok zdraví. Kto sa nechcel umývať v potoku, doniesol si vodu domov.

Biela sobota
Názov tohto dňa je odvodený od obyčaje zažínať nové svetlo. Nový oheň symbolizoval nový život. Radostná oslava zmŕtvychvstania sa začínala až večer po západe slnka posvätením ohňa, zapálila sa večná lampa a novoposvätená veľkonočná sviečka – paškal. V kostoloch sa zažínali nové sviece. Kedysi sa pred kostolom zapaľovali nové ohne, vymieňal sa nový oheň na svietenie, zvyšok starého oleja sa spálil, pálili sa aj zvyšky svätenín, namiesto ktorých už mali ľudia nové. Tento rituál sa nazýval pálením Judáša. Bačovia si odnášali uhlíky a zakopali ich v kolibe ako magicko-ochranný prostriedok. Na podvečerných bohoslužobných obradoch už znejú „rozviazané“ zvony. Veriaci často celú noc bdejú v chrámoch, aby tu privítali najväčší sviatok. Keď sa rozviazali zvony, všetci sa poumývali v potoku.

Veľkonočná nedeľa
Je radostným sviatkom Vzkriesenia Ježiša. Najväčší katolícky sviatok roka je aj dňom svätenia a konzumovania obradových jedál. Končí sa obdobie prísneho pôstu. Gazdiné pripravili do košíka šunku, vajíčka, maslo, slaninu, koláče a iné jedlá, ktoré sa na Veľkú noc konzumovali, a zaniesli ich do kostola posvätiť. Pri návrate z kostola mnohé utekali domov, pretože podľa ľudovej viery, kto príde domov najskôr, bude prvý v dokončení jarných prác. Ak niekto spadol, bola to predzvesť škody. Po návrate si všetci sadli k sviatočne prestretému stolu. Prvé sa jedlo vajíčko, ktoré gazda rozdelil medzi všetkých pri stole ako ochranu pred blúdením, nočnou morou a chorobami. Chlieb na stole sa v tento deň nesmel odložiť. Omrvinky sa odkladali na liečenie, do siatin. Škrupiny a kosti zo šunky sa dávali na polia medzi oziminy ako ochrana pred krupobitím.

Veľkonočný pondelok
Tento deň je už síce v novom týždni, ale patrí k hlavným veľkonočným sviatkom a v roku k najveselším. Zvyk šibania má preniesť symbolicky na ľudí po dlhej zime sviežosť jarných prútikov. Oblievačka je znázorneným želaním po čistote a zdraví a vajíčka sú symbolom života. Pre východné Slovensko je typické oblievanie, kúpačky sa začínali veľmi skoro ráno. Kúpanie malo dozvuky v utorok, keď dievčatá na ulici polievali každého chlapa. Po Veľkej noci nasledovali a často ju aj predchádzali významné udalosti hospodárskeho života – prvá orba, sejba, vyháňanie dobytka.

Aj toto je Veľká Noc

Ako ste si určite všimli, počasie vonku sa nám konečne vylepšilo a vy už určite tušíte, čo to znamená. Áno, konečne prišla jar a s ňou aj sviatok, ktorý je výhodný najmä pre mužské pohlavie. K tomuto veľkému podujatiu som pre vás zistila niekoľko zaujímavostí o tomto sviatku. Dúfam, že pri čítaní nezaspíte a aspoň trochu si to užijete ak vôbec tento článok budete čítať.

Veľkonočné vajíčka

Veľkonočné vajíčka sú (prekvapujúco) vajíčka, ktoré boli rôznymi spôsobmi pomaľované alebo vyrobené. Veľkonočné vajíčka majú v histórií ľudstva veľa významov, ktoré sa čiastočne preniesli na sviatok Veľkej noci. Vajíčko slúžilo a slúži ako potrava, symbol života, čistoty, plodnosti, ale aj ako prírodné platidlo alebo obeť. Tradícia pomaľovať vajíčko a na Veľkú noc ho podarovať má množstvo vysvetlení. Už niekoľko desaťročí pred naším letopočtom vajíčko predstavovalo symbol života a zmŕtvychvstania a dávalo sa mŕtvym do hrobu. Vajíčko pre nás predstavuje niečo tajomné, uzavreté ako hrob, v ktorom sa skrýva život. V tomto zmysle je objasnený vzťah kresťanov k Veľkej noci. Maľovanie vajíčok má svoj pôvod v prírode. Ľudia, ktorý si už v minulosti obľúbili túto činnosť, sa inšpirovali v prírode vajíčkami vtákov.

Veľkonočný zajac
Veľkonočný zajac je známi ako „ roznášač“ vajíčok. Prepojenie medzi Veľkou nocou a veľkonočným zajacom si môžeme vysvetliť rôznymi spôsobmi. Dôvod prečo boli veľkonočné vajíčka pridelené zajacovi a nie napr. sliepke, je ten, že zajac je rýchlejší a nikto pred tým ešte nevidel znášať sliepku farebné vajíčka. Ďalší z dôvodov je, že zajac je proste dôveryhodnejší ako sliepka. Samozrejme v tejto veci zaváži aj zlatý vzhľad malého zajačika. Vďaka tomuto sa zajac už dlhý čas drží na vrchole ako obľúbený symbol Veľkej noci. Z minulosti však vieme, že zajac je taktiež známy ako symbol plodnosti, ktorý sa často spája s gréckou bohyňou lásky- Afroditou a germánskou bohyňou jari a plodnosti- Osterou.

Veľkonočná (svätá) voda
Ako všetky symboly Veľkej noci aj táto „voda“ má svoj historický pôvod. Táto voda mala liečiť ťažko vidiace oči, podráždenú kožu a iné podobné choroby ak sa čerpala priamo zo zdroja. V minulosti sa verilo, že ak sa niekto okúpe na veľkonočné ráno v prameni stane sa navždy pekným a zdravým. Taktiež aj dobytok, aby zostal zdravý sa nahnal do takejto vody alebo prameňa. Voda bola aj je symbolom života plodnosti, ktorý sa spája s germánskou bohyňou jari Osterou. Táto voda nás má po celý rok ochraňovať pred chorobami, nešťastiami a podobne. V niektorých regiónoch Nemecka sa dodnes vyzdobujú studne na počesť tejto vody.

Vajíčka pre radosť
Veľkonočné vajíčka sa pôvodne maľovali na červeno. Červená farba, farba krvi, bola symbolom vykúpenia. Vajcia určené na zdobenie sa väčšinou zhromažďovali už od Popolcovej stredy. Vajíčkam, ktoré sliepky zniesli na Zelený štvrtok sa pripisovala liečebná a čarovná moc. Na maľovanie sa používali iba vajíčka s bielou škrupinou, lepšie na nich vynikla farba. Vyfúkané vajíčka sa začali maľovať až začiatkom nášho storočia, ale obdarovať niekoho škrupinami bez obsahu sa považovalo za urážku. V niektorých krajoch si slobodné dievčatá dávali kraslice za živôtik pre zachovanie zdravia a sily.

Korbáče pre zdravie
Bitie a šľahanie prútmi patrí k dávnym magickým praktikám. Má priniesť zdravie, plodnosť, šťastie a odohnať zlých duchov. Jarné šľahanie má pripomenúť aj bičovanie Ježiša Krista pred ukrižovaním. Malým chlapcom splietali prúty do tvaru vrkočov alebo hranolov otcovia či starí otcovia, dospelí si korbáče plietli sami. Zhotovovali ich z mladých pružných prútov zrezaných na rovnakú dĺžku. aby prúty viac „štípali" namáčali ich do vody. V dome, kde sa práve liahla hydina, sa šibák pliesť nesmel. Kuriatka a kačičky by sa nedožili druhého dňa. Na veľkonočný pondelok chodili mládenci na šibačku v skupinách. Pochôdzku si rozdelili podľa domov, kde bývali dievčatá, po ktorých pokukovali. vyhliadnuté domácnosti poväčšine „prepadávali" tajne. Verili, že nevyšibané dievča ľahko stratí krásu, nikto je nepozve do tanca, teda nebude vzácne a nevydá sa. K dobrým mravom dievčat patrilo naoko sa ostýchať a zdráhať sa otvoriť dvere. Chlapci sa však aj tak vždy dovnútra dostali. Aj keď šľahanie korbáčom bolelo, dievča nesmelo zaplakať, inak by sa o ňom povrávalo, že nie je súce na vydaj, lebo ťažko čelí problémom. Dievčatá sa na šibačku veľmi tešili, prikladali jej veľký význam, lebo si tak overili, aký je o ne záujem. S príchodom utorkového rána mali právo šibať aj ženy. Vyberali si prevažne chlapov, ktorí ich v uplynulom roku nahnevali, či neverných mužov, či záletníkov.

Šibačková paráda
Hovorilo sa: „Čím väčší šibák, tým väčšia česť." O jeho kvalite nerozhodovala iba dĺžka, ale najmä počet pramienkov. Plietli sa osmoráky, devätoráky, dvanástoráky, šestnásťstoráky, niekde dokonca až dvadsaťštvoráky. Na tenšom konci sa spevňovali súkanou, nie príliš jemne pradenou niťou. Nesmeli sa zaviazať niťou upradenou počas suchých dní, aby šibané dievčatá nedostali suchoty. Vplietali sa do nich stužky. Dievčatá po nich poslepiačky siahali. Ak sa dotkli červenej, do roka ich čakal vydaj...

Voda pre krásu
Polievanie sa odmeňovalo kraslicami, na južnom Slovensku živými karafiátmi. Koľko dievčat mládenec oblial, toľko karafiátov alebo iných živých kvetov mal na kabáte, či klobúku. Polievalo sa až pri východe slnka. Obliatie dievčaťa sa považovalo za osobitnú česť pre mládenca a ešte väčšiu pre rodinu dievčaťa. Povráva sa, že niektoré ženy sami vyhľadávali „oblievačov", lebo verili, že tak omladnú prinajmenšom o desať rokov. Zvykom bolo oblievať nielen dievčatá, ale aj oráčov idúcich po prvý raz na pole a pastierov ženúcich dobytok na pašu.
Spoločným základom všetkých jarných obyčajov bolo úsilie všemožným spôsobom zabezpečiť dobrú úrodu. Na to slúžili aj obrady pri oraní a sejbe, rôzne zvyky na ochranu rastúcej úrody nesúce i spomínané kultovo - magické prvky ako obdarúvanie kraslicami, pečivom alebo šľahanie zelenými ratolesťami.