Matej Hrebenda

Matej Hrebenda

„S batôžkom kníh, palicou v ruke a najčastejšie oblečeného do rimavského kroja – tak ho stretávali ľudia pred vyše storočím na jeho potulkách nielen po rodnom kraji, ale i po iných stoliciach a roztrúsených dolnozemských osadách.

Poznali ho veľkí i malí vo väčších i celkom malých dedinách. Bol priateľom všetkých dobrých ľudí – Matej HREBENDA-HAČAVSKÝ.“

Chodil v temnotách a roznášal svetlo

Matej Hrebenda bol ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik a zberateľ národných piesní – jednoduchý človek, ktorý neveľmi dbal o svoju slávu a pocty. Prežil ťažký život, stíhalo ho jedno nešťastie za druhým, no napriek osudu pociťoval radosť a šťastie, keď mohol pomôcť svojmu národu.

Narodil sa 10. marca 1796 v Rimavskej Píle. Pretože jeho otec nemal trvalé zamestnanie, upadol do biedy a prestal sa starať o svoje deti. Ako desaťročnému mu zomrela matka. Od útleho detstva začal strácať zrak a v pätnástich rokoch už nemohol čítať a písať ani vo dne. Keďže nemohol chodiť do školy vzdelával sa sám. Zároveň si zarábal na skromné živobytie. Do 20. roku ako mendík, neskôr ako obecný hlásnik v Krokave a v Hačave, kde sa v roku 1829 usadil, prežil veľkú časť svojho života a napokon 16. marca 1880 naposledy vydýchol.

Ako úsvit lepších čias privítal Matej Hrebenda založenie Matice slovenskej a daroval jej rok po založení 16 zväzkov cenných kníh, neskôr ďalších 10 zväzkov a niekoľko kalendárov. Veľké nádeje vkladal do slovenského gymnázia v Revúcej. Venoval mu všetky svoje úspory a celú svoju knižnicu. Boli v nej knihy, ktoré vyšli na Slovensku a v Čechách v rokoch 1848-1870. Žiaľ tieto skvosty neposlúžili národnému cieľu, lebo po zatvorení gymnázia prepadli v prospech štátu.

Po celý život skladal príležitostné a gratulačné veršovačky - prvé ako trinásťročný. Neskôr zložil prvé verše a rýmované gratulácie k príležitostným jubileám. Jeho literárne prvotiny boli prijaté priaznivo, takže sa ešte s väčším zanietením pustil do prostonárodného veršovania. Jeho poézia plnila v svojom čase záslužné spoločenské poslanie. Napísal aj Vlastný životopis.

Do slovenskej histórie sa Matej Hrebenda zapísal najmä ako popredný rozširovateľ slovenských a českých kníh. Prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. V tých časoch mnohí pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec, za výsadu vzdelancov. Proti tomuto názoru, proti tejto zaostalosti viedol Matej Hrebenda svoj neúprosný boj. Na cestách zachraňoval pred skazou staré knihy, zasielal ich do škôl a spolkových inštitúcií, alebo ich donášal popredným vzdelancom. Takto mnoho kníh zachránil a významnou mierou sa pričinil o budovanie knižníc. Zároveň zbieral i ľudové piesne, ktoré sa dostali do zbierok Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Zapisoval ich jeho pomocník, ktorý ho od roku 1842 sprevádzal. Známe sú jeho suplikantské cesty, počas ktorých získal finančné prostriedky na stavbu škôl, kostolov, činnosť kultúrnych inštitúcií.

Roky, ktoré uplynuli od smrti Mateja Hrebendu, nezmenšili jeho význam. Vďačný národ nezabúda na svojho veľkého národovca. O jeho životných osudoch sa môžeme dočítať v románoch Vincenta Šikulu Mateja a Ľuda Zúbka. V službách Mateja Hrebendu (vyšiel aj pre nevidiacich). Pri príležitosti stého výročia smrti v roku 1980 Hrebendu vyhlásili za jubilanta UNESCO.

Uprostred Hačavy stojí dôstojný pamätník,ktorý pripomína, že:

„...tu pracoval pilný, pracoval pre národ, ku malým silám pridal veľkú lásku, mnohú námahu a vytrvalosť, pilnosť, a tak vykonal veľké úlohy...“