Mariássy - posledný šľachtický rod v Hnúšti

Mariássy - posledný šľachtický rod v Hnúšti

V záznamoch obecnej kroniky a z uverejnených historických análov sa dozvedáme, že najstarším známym vlastníkom Hnúšte bol od prvej polovice 14. storočia mocný rod Sečéniovcov, z ktorých je známy Tomáš Sečéni. Jemu kráľ Ľudovít I. niekedy okolo roku 1350 udelil právo, aby z toho čo odovzdávali ako dežmu (desiatok), vydržiavali svojho farára. Toto privilégium neskôr potvrdil aj kráľ Žigmund.

Po vojvodovi Tomášovi zdedil tento majetok jeho syn Mikuláš (zvaný Kóňa). Pravdepodobne koncom 14. storočia sa veľký pôvodný majetok delil medzi synov Mikuláša. V roku 1411 dochádza k deľbe a Hnúšťa patriaca pod hradné panstvo Hajnáčka sa stáva majetkom Šimona Sečéniho.

V roku 1424 už ako súčasť celého majetku sa aj Hnúšťa, po zhabaní kráľovnou Barborou (pre porušenie vernosti), dostáva zo Šimonovho syna Mikuláša Šalgovského  do kráľovskej držby. V roku 1435 sa z nej dostal majetok do zálohu kráľovskému pohárnikovi Štefanovi z Brezovice (rod Berzevici) a ešte v tom istom roku prešiel do rúk Palóciovcom, ktorí si podstatnú časť hajnáčskeho panstva udržali až do štyridsiatich rokov 16. storočia. V tomto storočí sa opäť začali meniť vlastnícke pomery.

Okolo roku 1542 ovládol majetky prislúchajúce tomuto panstvu lúpežný rytier Matej Bašo. Vzhľadom k tomu, že toto obdobie je poznačené dvojvládím v uhorskej krajine, po smrti kráľa Jána Zápoľského ich v roku 1549 zaujal Eustach Feledi. Právny dokument, listinu, na ne získal až v roku 1552 od kráľa Ferdinanda I., ktorý mu potvrdil kúpu od Ladislava Parlagyho. Tak sa na ďalších štyridsať rokov stali Felediovci zemepánmi Hnúšte.

V roku 1592 sa Hnúšťa dostala spolu s ostatnými majetkami do zálohu príbuzným Lórántfyovcom. O dva roky neskoršie Felediovci a Lórántfyovci prehrali dlhodobý súdny spor o hodejovské panstvo a kvôli úhrade súdnych trov boli nútení prepustiť svoje vlastnícke práva do vlastníctva Kubínyiovcom. 

Od polovice 16. storočia sa tento rod člení na dve hlavné línie – vlašskú, založenú Danielom a demänovskú, založenú Matejom Kubínyim. Pre náš historický exkurz je dôležitá demänovská línia, ktorá sa rozčlenila na vetvy demänovskú, hodejovskú,  bobrovnícku, kolársku a hnúšťanskú. Že Kubínyiovci s pozemkami v Hnúšti narábali svedčí aj zmluva z 29. júla 1706, kedy dal Pavel Kubínyi Martinovi Urbancovi a jeho bratovi dve lúky do prenájmu za 40 toliarov, to bolo 72 zlatých. V ich držbe boli ešte aj v roku 1749.

V čase finančnej núdze, napríklad v roku 1750 Alexander Kubínyi, syn nebohého Mojžiša Kubínyiho a Kláry rodenej Madarášiovej dal do árendy pasienky na Ostrej za pôžičku od vdovy po Imrichovi Kubínyimu Žofii rodenej Beneovej. Najmladší (zo štyroch detí) syn Imricha Kubínyiho Mikuláš sa narodil v Hnúšti v roku 1731 (umrel v roku 1771). S manželkou Teréziou rodenou Bošnyákovou mali dvoch synov: Petra a Ľudovíta. Peter (1765-1835) žil v kaštieli (Hnúšťanmi nazývaný „bunker“), bol kráľovským radcom a vášnivým numizmatikom , tiež zberateľom historických zbraní, minerálov, fauny i flóry z okolia Hnúšte, ktoré venoval múzeu v Budapešti.

Rodinu však nezaložil. Ľudovít (1768-1856) žil v kúrii (dnes pizzéria Hanes), mal tri deti: Teréziu, Kalmana a Juliána. Kalman umrel malý a Julián vo veku 24 rokov.  Terézia Kubínyiová (1791-1852) sa vydala za Štefana Fáya, mali spolu dve deti: Gustáva a Petronellu. Terézia zdedila majetok po oboch bratoch a testamentom zanechala kaštieľ Gustávovi a kúriu Petronelle. Petronella sa vydala za Pavla Mariássyho, hlavného notára Gemerskej stolice a správcu kalvínskej cirkevnej obce, s ktorým mala tri deti: Malvínu, vydatú za Jozefa Hámoša z Plešivca, Kolomana, neskôr poslanca národného zhromaždenia a kurátora reformovanej cirkvi (1840 Hnúšťa-1879 Brzotín) a Gizelu (1832 Budulov-1917 Hnúšťa), s ktorou žila v kúrii do svojej smrti v roku 1901.

Gizela Mariássyová sa nikdy nevydala a po jej smrti dom predali pozostalí Jánovi Tóbikovi, kolárovi, ktorý sa vrátil z  Ameriky. Gustáv Fáy si vzal Klementínu Ujházyovú a do kaštieľa sa narodili postupne: Vojtech (volaný Belo), neskôr publicista, oženil sa s Klárou Kúnovou a nasťahoval sa k nej do Simérie v Sedmohradsku, nemali potomkov, Ladislav mal gazdovstvo v Čerenčanoch a takisto nemal potomkov, Rozália (Róza), vynikajúca klaviristka, umrela mladá, Július, právnik, neskôr župan, cestovateľ, tiež sa neoženil a Zlatica. Zlatica (Aranka) Fáyová (1861 Hnúšťa-1917 Dedács) sa vydala za Andreja Mariássyho (1841 Brzotín-1917 Budapešť), ktorý mal hospodárstvo v Rakytníku a bol poslancom národného zhromaždenia . Mali tri deti: syna Gustáva (1901 Rakytník-1975 Praha) a dcéry Gabrielu a Klementínu, ktoré zdedili majetok po Vojtechovi v Sedmohadsku.

Gustáv Mariássy po smrti svojich rodičov ako šestnásťročný sa presťahoval do Simérie, maturoval v Déve a poľnohospodársku akadémiu absolvoval v Keszthelyi. Po smrti strýka Júliusa v roku 1926 prevzal starostlivosť o majetok v Hnúšti. V roku 1928 sa oženil s Máriou Székyovou (1906-1954) a mali: Ondreja (1929-2003), Gustáva (1931-2004), Máriu (1932), Ester (1936) a Štefana (1938).

Koncom februára a začiatkom marca roku 1945 na návrh hospodárskej komisie MNV v Hnúšti, ktorej v tom čase predsedom bol Pavel Láska, prikročilo sa ku konfiškácii majetku. Po znárodnení v roku 1948 sa Mariássyovci pousadzovali po čs. republike.

Týmto počinom sa z Hnúšte vytratil i posledný šľachtický rod.

Predsa však tu niečo zostalo – kaštieľ, kúria a panská záhrada. Až do dnešných dní aj napriek oficiálnemu názvu Záhrada prvého mája ju Hnúšťania  stále nazývajú Mariášich záhradou. Kaštieľ (bunker v majetku p. Šamina) je najstaršou budovou v meste, východnú časť dal pristaviť Gustáv Fáy. Pôvodne, v XIII. storočí, to bol údajne kláštor templárov, tzv. Červených mníchov. Rád bol v roku 1312 zrušený. Takto je to zaznamenané v kronike. Iní zas hovoria, že bol kláštorom mníchov benediktínskeho rádu patriaceho pod správu Hronského Beňadiku a jeho vznik sa datuje okolo roku 1440. Písomných záznamov doposiaľ niet.
Kúria (pizzéria p. Hanesa) je o tri storočia mladšou budovou. Kubínyiovcom patrila aj kúria (bývalá fara na Francisciho ulici) vedľa evanjelickej fary (dnes drogéria Jakub), ktorú posledný člen rodu daroval katolíckej cirkvi, neskôr v budove boli elektro potreby a v roku 1983 bola asanovaná.

Nemenej známou bola kúria vedľa Robotníckeho domu, v ktorom býval Ján Hruška (roľník, v Hnúšti zvaný Natato, umrel 25. novembra 1945 ako 102 ročný). Na vstupnom prahu bol vyznačený rok postavenia – 1830.
Mementom zostáva, že nevedomosťou o vlastnej histórii, necitlivosťou k urbanizácii, nezodpovednosťou kompetentných k historickým hodnotám prišla Hnúšťa o podstatnú časť svojho JA.
   
Mgr. Martin Pliešovský
Zdoj: Pasiar, Š.: Pamätná kniha obce Hnúšťa
Mariássy,P.: X. storočí rodu Mariássy,
Čermáková-Mariássyová,M.:korešpondencia s autorom článku
Žilák,J.: Hnúšťa vo svetle zemepanskej držby do roku 1848